Hokej má na Slovensku magickú moc. Počas dvoch týždňov dokáže spojiť národ v hrdú masu, ktorá dýcha len pre jedno – víťazstvo našich chlapcov. V samostatnej histórii krajiny sme sa štyrikrát oslavovali zisk medaily. Toto sú ich príbehy.

PETROHRAD 2000 – STRIEBRO

Po prvotnom oťukávaní sa a spoznávaní svetového ľadu na turnajoch vo Viedni, Helsinkách, šampionátoch vo Švajčiarsku a Nórsku sa na začiatku milénia konal vrchol sezóny v azda najkrajšom ruskom meste – v Petrohrade.

Trénerského žezla sa chopil Ján Filc, ktorý rok predtým získal s našou dvadsiatkou bronz na juniorskom šampionáte. Jeden z jeho mladíkov, brankár Ján Lašák, bol vo výbere aj pre turnaj v Petrohrade. A hoci sa s ním nepočítalo ako s jednotkou, napokon sa ňou stal. A žiaril.

Ale poďme po poriadku.

Slovensko necestovalo na turnaj v pozícii favorita. Mužstvo síce vyzbrojilo zopár hráčov z NHL, na čele s kapitánom Miroslavom Šatanom, jeho parťákmi z útoku Michalom Handzušom a Ľubošom Bartečkom či obrancom Zdenom Chárom, gro výberu však tvorili hráči z Európy a najmä domácej a českej ligy.

Už vstup do turnaja Slovákov vyšiel. Po triumfoch nad Rakúskom a Talianskom prišla remíza s Fínskom 2:2, následne sme deklasovali Nórsko 9:1. Prehry s Českom a Kanadou nás odsunuli v nadstavbovej skupine na 4. miesto. Vo štvrťfinále nám žreb určil dovtedy nezdolaný výber USA.

Zámorský tím síce vyhral prvú tretinu 1:0, no následne prišla slovenská smršť. Góly Šatana, Hreusa, Plavuchu a Bartečka nás posunuli prvýkrát do semifinále veľkého turnaja. Ani to však nebol ešte koniec. Do cesty sa nám postavil hrdý výber Suomi, teda Fínska. Pardavý, Šatan a Kapuš podvihli našu zástavu vysoko k nebesiam a po výhre 3:1 sme boli vo finále. Tam na nás čakal federálny rival – Česko.

Veľký favorit rýchlo viedol, ešte v 55. minúte mali českí hráči v rukách komfortný náskok 4:1. Zásahy Hlinku a Šatana nás síce dostali späť do hry o zlato, Reichlov gól však zmaril snahy o zvrat. Česi vyhrali 5:3.

Slovenský národ napriek tomu oslavoval svojich hrdinov. Po prílete do Bratislavy vyšli do ulíc desiatky tisíc fanúšikov. Tí si neustále spievali aj nový hit – Nech Bože dá, ktorý sprevádzal našu reprezentáciu celým turnajom.

GÖTEBORG 2002 – ZLATO

Najpamätnejší turnaj slovenskej histórie. Už úvodný zápas s Poľskom (7:0) ukázal, že náš tím bude mať na šampionáte veľké ambície. Postupne sa zapĺňal hviezdami, ktoré chceli odčiniť sklamanie z olympiády v Salt Lake City pár mesiacov predtým, kde sme doplatili na neférový systém turnaja a obsadili až predposledné miesto.

Vo Švédsku to bol iný, zlatý príbeh.

Od začiatku turnaja boli v zostave hráči ako Bondra, Šatan, Országh, Bartečko. Pridávali sa k nim Stümpel, Handzuš, Višňovský či Pálffy. Skvelý celok, ktorý z trénerskej lavičky znova viedol veľký motivátor Ján Filc.

Vo štvrťfinále sme si po skvelom obrate z 0:2 na 3:2 poradili s Kanadou, v semifinále po dráme ako z pera Williama Shakespeara vyradili domáce Švédsko. Dve minúty pred koncom riadneho hracieho času poslal duel do predĺženia kapitán Šatan. V extra čase čarovala zázračná lapačka brankára Lašáka, duel tak dospel až do samostatných nájazdov. V nich sa nepresadil ani jeden z kvarteta Švédov, naopak, za náš tím skórovali Pálffy a Lintner. Boli sme vo finále.

Je sobota 11. máj 2002. Slovensko je po dvoch rokoch vo finále.

Už v 1. minúte vyhrávame po góle Ľubomíra Višňovského. V polovici zápasu vedie tím trénera Jána Filca 3:1. Napriek tomu sa Rusi nechcú vzdať a zásahmi Antipova a Sušinského vyrovnávajú na 3:3.

Plynú posledné desiatky sekúnd. Na námestiach po celom Slovensku sa státisíce ľudí modlia k hokejovému bohu. Ako to dopadne?

Posledné dve minúty zápasu. Pálffy sa zmocnil puk, vyráža vpred. Na ľavom krídle má Bondru, posúva mu puk. Ostrostrelec Washingtonu napriahol, strelou zápästím prekonáva brankára Sokolova. Do konca zápasu zostáva 100 sekúnd.

Slováci už v závere zápasu nedovolili Rusom, aby vyrovnali. Zápas vyhrávajú 4:3. Historicky prvý a dodnes aj jediný raz sa stávajú majstrami sveta!

HELSINKI 2003 – BRONZ

Do fínskej metropoly sme prichádzali so smelou, ale jasnou ambíciou – obhájiť titul. Slovenský tím bol prešpikovaný hviezdami. Kto mohol, prišiel. Podľa toho sa odvíjala aj naša hra.

Najskôr sme sa pohrali s Ukrajinou a vyhrali 9:3, následne prišla demontáž Japonska 10:1. Prišli výhry s Nemeckom, Fínskom, remíza s Českom 3:3. Po štvrťfinálovej výhre nad Švajčiarskom 3:1 sme opäť verili v zisk titulu. V semifinále sa však do cesty ambiciózneho mužstva postavili Švédi.

Kto by sa však severanov bál, keď v bránke je Lašák, pred ním hráči ako Lintner, Švehla, Višňovský, Stümpel, Pálffy, Šatan, Zedník, Nagy, Bondra, Demitra, Radivojevič, Országh.

A predsa. Švédska oceľ vystavila naším zlatým ambíciám stopku. Nie ideálne zvolená trénerská stratégia rozhodila mužstvo, čo severania dokonale využili a zápas vyhrali 4:1. Slováci šli hrať „len“ o bronz. Tam ich však čakal súper, kde motiváciu hľadať nebolo treba – Česko.

Po minulé roky sme hovorili o „českom syndróme“. Vyhrať s bývalým bratom bolo prakticky nemožné. Nie však pre mužstvo z Helsínk.

Slováci boli celý zápas lepším mužstvom, v samom závere viedli 3:2. Každý očakával mohutný český nápor, keď v tom prišla akcia, ktorá vstúpila do dejín. Šatan prepasíroval puk na Demitru, a ten sa rútil sám na brankára Vokouna. Tesne pred ním viackrát zamiešal s pukom, aby ho prekonal blafákom pomedzi betóny. Ikonický gól. Ikonický moment. Slováci boli bronzoví, hoci výhru nad Českom oslavovali, akoby sa znova stali majstrami sveta.

HELSINKI 2012 – STRIEBRO

Po medailovej žatve zo začiatku milénia prišiel veľký útlm. Dostať sa do štvrťfinále bolo čoraz náročnejšie, v roku 2008 sme sa dokonca horko-ťažko zachraňovali.

V roku 2011 hostilo Slovensko prvýkrát svetový šampionát, ale namiesto osláv prišlo fiasko a až 11. miesto. Po výhre s Dánskom celý zimák plakal spoločne s Pavlom Demitrom, ktorý sa lúčil s reprezentačnou kariérou. Vtedy ešte nik netušil, že o pár mesiacov bude plakať národ znova. Za svojou legendou. Dňa 7. septembra spadlo krátko po štarte lietadlo s hokejistami Jaroslavľu. Na palube sedel aj Pavol Demitra. Tragédiu nik neprežil.

Šampionát vo fínskych Helsinkách znova spojil slovenský národ, ktorý bojoval proti súperom aj s pomocou z nebies, od Paľa Demitru.

Legendárne číslo 38 sa prizeralo, ako mužstvo vedené Šatanom, Chárom, Sekerom a Handzušom doplnené o mladíkov Tatara s Hudáčkom, bojovníkmi Kopeckým, Bartovičom či Radivojevičom a skvelým Lacom v bránke šokujú jeden tím za druhým.

Vo štvrťfinále sme porazili po famóznom výkone Kanadu, v semifinále vyradili Čechov. A hoci v boji o zlato už tím českého trénerského barda Vladimíra Vůjtka nemal nárok na hviezdami prešpikované Rusko, ziskom striebra prinavrátil Slovákom pocit hrdosti, eufórie a emócii, ktoré vie priniesť len hokejový šampionát.