Olympijské hry sú najväčšou športovou udalosťou na svete. Pod piatimi kruhmi sa stretávajú tí najlepší z najlepších. Šport, ale aj život píše neopakovateľné príbehy. Dokonca sa vraví, že počas olympiády sa zastavia aj svetové konflikty a všade by mal vládnuť mier. Od Atén 1896 po zatiaľ posledné hry v Riu de Janeiro 2016 svet spoznal množstvo skvelých športovcov. Boli medzi nimi aj viacerí Slováci.
Na prvých novovekých olympiádach štartovali rodáci zo Slovenska pod vlajkou Uhorska. Hneď prvé hry v Aténach 1896 vyniesli atléta Alojza Szokola z Hronca na tretie miesto v behu na 100 metrov.
Suverénne najúspešnejším olympionikom v uhorskej ére však bol plavec Zoltán Halmaj z Dúbravy, ktorý na hrách Paríži 1900, St. Louis 1904 a v Londýne 1908 vybojoval dokopy sedem medailí (2 zlaté, 4 strieborné a jednu bronzovú medailu).
V ére Česko-Slovenska vybojovali slovenskí športovci dokopy sedem zlatých medailí. V boxe sa radoval Július Torma v Londýne 1948 a následne Ján Zachara v Helsinkách 1952.
V Ríme 1960 vybojoval zlatú medailu rodák z Bratislavy, dvojskifár Pavel Schmidt. Nezabudnuteľný cyklista Anton Tkáč dobyl cyklistický ovál na hrách 1976 v Montreale, o štyri roky neskôr v Moskve boli futbalisti Stanislav Seman a František Kunzo súčasťou zlatého tímu.
Posledné dva zlaté kovy získali v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov na olympijských hrách 1988 v Soule chodec Jozef Pribilnec a tenista Miloslav Mečíř.
Slovenskí športovci získavali, samozrejme, aj ďalšie medaily, na ktoré po vzniku samostatného štátu od hier 1996 v Atlante nadviazali ich nasledovníci. Toto sú tí najlepší z najlepších:
MICHAL MARTIKÁN
Legenda, ikona, fenomén. To, čo znamená Roger Federer pre tenis, Jaromír Jágr pre hokej, je Michal Martikán v prostredí vodného slalomu.
Jeho zlatá cesta sa začala na rieke Ocoee, kde sa v roku 1996 spustil dole vodným kanálom na hrách v Atlante ako 17-ročný mladík. Bez nervov, stresov. Chlapec z Liptovského Mikuláša nemal čo stratiť. Dokázal zdolať veľkého českého rivala, Lukáša Pollerta a pre Slovensko vybojoval prvú zlatú medailu v ére samostatnosti.
Zlaté repete si zopakoval o štyri roky neskôr v Sydney, na pár sekúnd bol do tretice zlatý aj v Aténach 2004. Potom však zasiahla vyššia moc a rozhodcovia mu veľmi kontroverzným spôsobom udelili dodatočné dve sekundy, čo ho odsunulo o 12 stotín na druhé miesto za Francúza Tonyho Estangueta.
Martikán pridal do svojej zbierky ešte dva cenné kovy. Stieborný bol aj v Pekingu 2008, na hrách v Londýne 2012 mu na krk zavesili bronzovú medailu.
Dnes 42-ročný ikonický vodný slalomár je stále aktívny pretekár. V konkurencii Alexandra Slafkovského a Mateja Beňuša bojoval o účasť na hrách v Tokiu, miestenku do hlavného mesta Japonska však nezískal.
Napriek tomu mu patrí primát jediného vodáka z prostredia divokej vody, ktorý má na svojom konte 5 medailí z olympijských hier.
BRATIA PETER A PAVOL HOCHSCHORNEROVCI
Na divokej vode môžeme zostať. Jedného borca s pádlom však nahradia dvaja – bratislavské dvojičky Hochschornerovci.
Tí na hrách v Sydney, Aténach a v Pekingu dosiahli na zlatý hetrik, v Londýne k nemu pridali bronz.
Počas svojej éry boli absolútne suverénni a súperov zdolávali s obrovským náskokom. Aj im patrí svetový primát. Nik iný v kategórii C2 nezískal toľko medailí, čo sympatickí bratia.
A už ani nezíska. Po tom, čo na hrách v Riu 2016 dobyli zlatú medailu ich nasledovníci, bratranci Peter a Ladislav Škantárovci, MOV nepochopiteľne vyškrtlo disciplínu C2 z olympijského programu.
ELENA KALISKÁ
Do tretice vodáčka. A majiteľka dvoch zlatých medailí. Kaliská bola na začiatku milénia rovnako dominantná, ako jej mužskí kolegovia.
Postupne získalo zlato v Aténach 2004 a následne aj v Pekingu 2008, kde vyhrala s náskokom 14 sekúnd!
Podobne ako Martikán je stále aktívna. A hoci o rok oslávi už 50. narodeniny, pokúšala sa prebojovať aj na hry do Tokia. Márne.
MARTINA MORAVCOVÁ
Vo vode zostávame, ibaže z kanála pre divokú vodu sa presunieme do prostredia bazénov.
Martina Moravcová v nich bola zjav. Slovenka, ktorá sa tvrdou drinou, ale aj prirodzeným talentom, prebojovala medzi najlepšie z najlepších.
Rodáčka z Piešťan sa pre vodu narodila. Odmala sa v nej pohybovala ladne. Ako zápalka na hladine.
Roky odriekania a makačky pretavila do zisku dvoch medailí – v Sydney 2000 bola strieborná na 100 m motýlik, ako aj 200 m voľný spôsob.
ERIK VLČEK
Slovenský šport, úspechy na olympiádach a voda, to ide k sebe. Jasným dôkazom toho je aj Erik Vlček.
Rýchlostný kanoista, ktorý má vo svojej zbierke 3 cenné kovy spod piatich kruhov a o ďalší zabojuje v Tokiu, keďže 39-ročný veterán sa prebojoval na svoje šieste olympijské hry.
Ešte v Aténach 2000 skončil po boku Juraja Tarra, Richarda Riszdorfera a Róberta Erbana štvrtý.
O štyri roky neskôr to bola posádka Juraj Bača, bratia Richard a Michal Riszdorferovci a Vlček. Kvarteto získalo napriek dominancií z predošlých rokov „len“ bronz.
Rok 2008 a Peking. Baču nahradil Tarr. Inak rovnaká zostava. A striebro. Následne sa členovia štvorkajaku rozhádali, prišli zmeny. S triom Tarr, Gelle a Martin Jankovec obsadil Vlček v Londýne 6. miesto.
No a doteraz posledné hry. Rio. Opäť iné zloženie – Juraj Tarr zostal, pribudli Denis Myšák a Tibor Linka. Kvarteto získalo strieborné medaily.
MATEJ TÓTH
Na záver predstavenia našich skvelých športovcov je tu chlap, ktorý chodí najrýchlejšie na planéte.
Nie je to vodák, ale atlét. Matej Tóth sa na hrách v Riu zapísal nezmazateľným písmom do histórie Slovenska ako nástupca Jozefa Pribilinca, ktorý takisto získal zlatú medailu v chôdzi.
Vychodil si ju v pekelných podmienkach. Mnohí jeho súperi preteky nedokončili, iní omdleli či im postupne došli sily. Tóth však šiel suverénne za svojím cieľom a podarilo sa mu rozjasať celý národ pod Tatrami.
A hoci následné roky musel bojovať aj so športovou byrokraciou, ktorá mu chcela hodiť na krk dopingovú aféru, Tóth všetko ustál a naďalej je aktívny športovec.
V Tokiu, na svojej poslednej 50-tke v kariére, sa pokúsi opäť získať medailu.
